Začiatok etnických čistiek v krajinách bývalej Juhoslávie
Bol niekto z vašej rodiny v lete v roku 1991 na dovolenke v Chorvátsku? V tej dobe sa na veľkej časti územia štátu odohrávali boje. Prímorským oblastiam na severe sa vyhýbali, nakoľko tam nežila srbská menšina.
Kým Slováci na severe krajiny dovolenkovali, inde zúrila vojna.
V máji 1991 sa v Chorvátsku konalo referendum o nezávislosti s účasťou 83,5 % (srbská menšina referendum bojkotovala) a 94 % zúčastnených voličov hlasovalo za osamostatnenie. Srbsko vyzvalo Chorvátsko, aby nevzťahovalo vyhlásenie nezávislosti na územia obývané srbskou menšinou. Chorváti žiadosť neakceptovali. Vzájomné ozbrojené konflikty po niekoľkých týždňoch prerástli do otvorenej vojny medzi Srbmi a Chorvátmi.
Počas vojny v Chorvátsku sa prvýkrát začalo používať slovné spojenie etnické čistky. Pojem veľmi suchý a bez emócií v porovnaní s tým, čo predstavuje. Skrývajú sa za ním vojnové zločiny ako nútené presídlenie, znásilňovanie žien a zabíjanie na základe etnickej príslušnosti. Vo vojnách v bývalej Juhoslávii pri etnických čistkách spolu zomrelo vyše 130-tisíc ľudí.
Brutálne etnické čistky spustila dezinformácia o podrezaných malých deťoch v obci Borovo Naselje pri Vukovare na východe Chorvátska.
…Videli sme plastové vrecia plné malých mŕtvol. Videl som ich zo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov. Bolo jasné, že ide o deti vo veku päť až sedem rokov. Ich hrdlá boli podrezané a ich hlavičky ležali v kalužiach krvi. Bolo to tak hrozné, že dokonca aj vojaci plakali…
Goran Mikić
Pred vojnou bol Vukovar industriálne prekvitajúce mesto, ktoré mohlo ísť príkladom pokojného spolunažívania rôznych národností. V roku 1991 bolo mesto tri mesiace obliehané a ostreľované vojskami chorvátskych Srbov a Juhoslovanskej ľudovej armády.
Deň po kapitulácii mesta zverejnili médiá správu, že Chorváti zavraždili srbské deti. Správu o masakre zverejnila aj agentúra Reuters. Ako zdroj médiá uvádzali novinára Gorana Mikića, ktorý tvrdil, že na vlastné oči videl 41 srbských detí vo veku päť až sedem rokov, ktoré boli zavraždené a nahádzané do pivnice. Na svedomí ich mali mať chorvátski vojaci. Správa sa nikdy nepotvrdila, Reuters ju na druhý deň stiahla. Masakru z pomsty v ten deň však už nešlo zabrániť.
Dezinformácia je zámerne nepravdivá, respektíve zmanipulovaná informácia, ktorej cieľom je zavádzať a uškodiť. Pojem dezinformácia sa začal používať v spojitosti s bývalou tajnou službou bývalého Sovietskeho zväzu – KGB, keď sa dezinformácie využívali na zdiskreditovanie politiky, vlády či osôb. Dezinformácia môže mať podobu nepravdivého textu, fotografie, videa, zvuku či obrázku. Medzi dezinformácie neradíme neúmyselné chyby, naopak, za dezinformáciu môžeme označiť aj pravdivú informáciu, ktorá je podaná manipulatívnym spôsobom.
Po troch mesiacoch obliehania bol Vukovar v ruinách. Stovky zúfalých žien, mužov a detí sa ukrývali v miestnej nemocnici. Aj napriek tomu, že areál bol pod neustálou paľbou a celá nemocnica bola presťahovaná do nevyhovujúcich podmienok v suteréne.
Srbské média hovorili o Chorvátoch ako o ustašovcoch. Chorváti zas o Srboch ako o četnikoch.
Tieto pomenovania by sa dali prirovnať k fašistom z druhej svetovej vojny. Počas nej padli za obeť nielen Židia, ale aj mnoho Srbov a Chorvátov. Toto všetko sa obyvateľom v oboch krajinách v deväťdesiatych rokoch pripomínalo cez médiá. Televízne a novinové spravodajstvo vlastne nútilo Srbov žijúcich v Chorvátsku, aby sa báli chorvátskych úradov a bojovali proti nim a naopak. Bola to plánovaná propaganda, ktorú riadili politici oboch krajín. Táto mediálna podpora konfliktu bola rovnako dôležitá ako logistická či finančná podpora.
Propaganda je snaha o rozšírenie názorov a informácií s cieľom zmeny názorov, ovplyvňovania či zosilnenia určitých postojov. Pri propagande sa využívajú masovokomunikačné nástroje a bežným javom propagandy je skresľovanie faktov. Pracuje s emóciami, využíva ľudský strach či nenávisť. Propagandisti sa vždy prezentujú ako objektívni podávatelia faktov, no v skutočnosti tieto fakty systematicky manipulujú, aby dosiahli požadovaný zámer.
Dňa 20. novembra 1991 odviedli vojaci z nemocnice približne 300 osôb a presunuli ich na prasaciu farmu za mestom. Tu ich srbskí vojaci aj členovia polovojenských miestnych jednotiek bili doslova všetkým, čo mali po ruke. Neľudské zachádzanie trvalo celé poobedie až do večera. Na následky násilia zomrelo niekoľko ľudí už tu.
Večer dostala jednotka nariadenie, aby sa z miesta stiahla a tým sa osud týchto Nesrbov spečatil. Odviezli ich asi kilometer za majer/prasaciu farmu Ovčara, na miesto, kam sa pred vojnou zahrabávali uhynuté prasatá z tejto farmy. Tu príslušníci srbských polovojenských formácií, poháňaní nenávisťou, vyhĺbili buldozérom veľkú jamu, zajatcom prikázali postaviť sa na okraj jamy a krátkymi dávkami zo samopalov ich postupne popravili. Vojaci miesto opustili nadránom 21. novembra a v masovom hrobe nechali zahrabaných 264 tiel. Dodnes sa nenašli všetky telá ľudí, ktorých odviezli z nemocnice.
Zdenko Novak prežil masaker na Ovčare. Jeho svedectvo sa stalo kľúčové pre objavenie masového hrobu. Spoločne s devätnástimi ďalšími ľuďmi ho odviezli na valníku prekrytom plachtou, ktorý ťahaný traktorom vyšiel do tmy. Zdenkovi Novakovi došlo, čo sa bude diať a rozhodol sa vziať osud do vlastných rúk, čím si zachránil život a po vojne priviedol vyšetrovateľov k masovému hrobu na Ovčare.
Keď sa v októbri 1992 začal masaker na Ovčare vyšetrovať, Zdenko Novak pomohol lokalizovať miesto, kde traktor odbočil z hlavnej cesty. Na konci blízkej rokliny potom vyšetrovatelia opodiaľ zazreli vyčnievajúcu lebku a časť ľudskej kostry.
Traktor odbočil z cesty doľava na poľnú cestu a ja som sa v jednom momente rozhodol, že vyskočím. Mal som nutkavý pocit a už som to ďalej nemohol vydržať. Nikomu som nič nepovedal, odhrnul som plachtu a vyskočil.
Dopadol som na kolená, ale nič sa mi nestalo, zdvihol som sa a bežal tak rýchlo, ako som len vládal smerom k Vukovaru. Podľa rozsvietených svetiel na traktore, ktorý nás viezol, som videl, ktorým smerom ide. Po chvíli som začul niekoľko výstrelov, ale nemyslím, že to bolo dostatočné množstvo na zabitie 15 alebo 20 mužov, ktorí so mnou boli na valníku. Bežal som potom ďalej cez kukuričné pole a les. Asi po dvoch hodinách som sa dostal do dediny Cerić, kde ma zadržali na srbskom kontrolnom stanovišti. Podarilo sa mi vojakov presvedčiť, že som Srb, a to ma zachránilo.
Zdroj: Dzuro, V: Vyšetřovatel. Démoni balkánské války a světská spravedlivost. Grada publishing, Praha, 2017, s. 39
Krátka desaťdňová vojna vojna, ktorá bola predzvesťou hrôz u susedov.
O vojne v Slovinsku
Krajina, kde bojovali všetci proti všetkým.
O vojne v Bosne a Hercegovine
Ako sa z našich stali cudzí
