Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?

Projekt, počas ktorého odkrývame rôzne prejavy a dôsledky stupňujúceho sa nacionalizmu, nenávisti a rôznych radikálnych postojov a pocitu výlučnosti jednej skupiny ľudí v spoločnosti od tých „neviditeľných“ až po nezvratné.

Projekt sme začali realizovať v roku 2018 spoločnými aktivitami účastníkov zo Slovenska, Českej republiky, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Cieľom projektu bolo oboznámiť učiteľov a pracovníkov s mládežou v SR a ČR s dejinami bývalej Juhoslávie v 90. rokoch 20. storočia a so vzdelávacím potenciálom miest pamäti vojen v Chorvátsku a v Bosne. Realizáciou projektu sme chceli podporiť vznik účinných vzdelávacích programov v SR a ČR na predchádzanie radikalizácie mladých ľudí a ďalšieho vzdelávania dospelých. Účastníkmi projektu boli učitelia aj pracovníci s mládežou z Chorvátska a z Bosny a Hercegoviny, ktorí hľadajú spôsob, ako priblížiť ich vlastné nedávne dejiny mladým ľuďom s istým odstupom a nadhľadom, aby dokázali vnímať nielen utrpenie a hrôzy vojny, ale aj pracovať na zmenách v spoločnosti, ktoré by mohli pomôcť predísť opakovaniu tragédií z 90. rokov 20. storočia v budúcnosti.

Projekt pozostával viacerých aktivít. V júni 2018 sa uskutočnila študijná cesta do Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Navštívili sme miesta pamäte vo Vukovare, Srebrenici, Sarajeve a Tuzle. V septembri sa uskutočnil Metodický workshop v Bratislave, na ktorý nadviazal novembrový Evaluačný workshop v Brne. Medzi jednotlivými aktivitami účastníci projektu pracovali na tvorbe výstupov projektu.

Projekt pripravilo Centrum pre európsku politiku (CEP) v spolupráci EUTIS o.p.s. (Česká republika), Agora centar Tuzla (Bosna a Hercegovina) a Európskym domom Vukovar (Chorvátsko). Je podporený z programu Erasmus plus a Nadáciou Konrada Adenauera.

Projekt Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus? sme spracovali do podoby študijnej cesty pre učiteľov i študentov stredných škôl. Navštevujeme miesta pamäte v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. Súčasťou projektu je aj putovná výstava Ako sa z našich stali cudzí

Krátky popis cesty nájdete tu: Info k projektu Kam vedie nacionalizmus.pdf

V prípade Vášho záujme nás môžete kontaktovať: projekty@cep.sk.

Ďalšie informácie k projektu:

Prečo robíme projekty v Bosne a Hercegovine a v Chorvátsku? Odpoveď nájdete v texte Kamila Sládeka a Martina Kríža: Kam vedie radikalizácia spoločnosti, nacionalizmus a presadzovanie výlučnosti tých „správnych“ na úkor druhých?

Študijné cesty na miesta pamäte v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine v 2018-2019

Prvú študijnú cestu na miesta pamäte vojen v bývalej Juhoslávii sme uskutočnili v júni 2018. Táto študijná cesta bola bohatá na nové poznatky a vedomosti, ako i stretnutia s ľuďmi, ktorí na vlastnej koži prežili, kam nacionalizmus a radikalizmus vedú. Ponúkame Vám niekoľko osobné svedectvo z cesty a mediálne výstupy.

  • Ako prežívala študijnú cestu kolegyňa Zuzana Kohútová, ktorá učí na Gymnáziu v Žiari nad Hronom sa dočítate tu: Boli sme na Balkáne

Mediálne výstupy počas projektu:

Projekt  „Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?“ 2018-19 obrazom

Informácia o študijnej ceste na webstránke partnerskej organizácie EUTIS.

Druhá študijná cesta na Balkán bola zrealizovaná v rámci projektu S mladými pre mladých, o ktorej informujeme tu.

Tretia študijná cesta

V máji 2020 sme absolvovali cestu prvýkrát študijnú cestu so žiakmi základnej školy. Účastníkmi boli žiaci 9. ročníka ZŠ v Budimíre a ich učiteľky. Obsah cesty sme prispôsobili veku a poznaniu žiakov. Necestovali sme do Srebrenice, ale do Kalesije, kde je jedno z najväčších pamätných miest vojny v Bosne a Hercegovine (1992-95).

Študijnú cestu krátko približujeme prostredníctvom očakávaní a postrehov počas študijnej cesty.

Očakávania

  • niečo nové sa naučím,
  • dozviem sa niečo z histórie,
  • spoznať, ako prišlo k vojne, prečo začala vojna.

Postrehy
Návšteva Vukovaru

  • tá vojna bola nedávno a tak blízko, veď čo to je 25 rokov v dejinách…

Deň v Tuzle

  • nevieme sa do toho vžiť, predstaviť si to. Je to pre nás ako film. Uvedomujeme si to, ale nevieme si to predstaviť…
  • príbehy pani Beby Hadžić a rozprávanie rodičov z Kapije boli najzaujímavejšie
  • páčilo sa nám gradovanie tragického príbehu Kapija: najprv osobné svedectvo rodičov, potom návšteva miesta, kde sa to stalo a následne cintorín na Slanej bani. Sami sme začali hľadať hroby dvoch obetí, o ktorých sme počuli. Výborne to gradovalo. Celý deň dával zmysel.

Návšteva Miesta pamäte, Gornja Kalesija

  • hroby sú „výsledok“, „produkt“ rozdeľovania spoločnosti, vytvárania predsudkov a živenia nenávisti. A egoizmu – osobného i skupinového.
  • netreba veľa slov, na cintoríne sa to chápe okamžite.

Príbeh Arifa Ahmetaševića, ktorý nám vyrozprával pri našom stretnutí v Tuzle, nájdete tu

Hodnotenie účastníkov: Z hodnotenia ucastníkov, V-2019.pdf

Fotografie zo študijnej cesty so ZŠ Budimír v máji 2019

Štvrtá študijná cesta

sa uskutočnila v októbri 2019. Informáciu o nej ponúkame vo forme správy:

7. októbra sa autobus s viac než 40 ľuďmi skoro ráno vybral z Bratislavy smerom na Balkán. Boli v ňom najmä žiaci stredných škôl, ich učitelia, ale aj novinári, fotografky, kameraman a organizačný tím – zo Slovenska i z Česka.

Cieľom tejto šesťdňovej cesty bolo stredoškolským žiakom i učiteľom vyrozprávať príbeh o kedysi, na prvý pohľad, úspešnej krajine, ktorá však nezvládla svoj rozpad, prebehlo v nej niekoľko vojen: o Juhoslávii. Kľúčovou témou cesty je ukázať to, čo všetko k týmto konfliktom viedlo a aké sú ich dôsledky. Organizátori chcú realizáciou projektu podnietiť účastníkov (žiakov stredných škôl), aby vedeli kriticky rozoznávať, čo vedie k rastu nacionalizmu, extrémizmu a radikalizmu a poznať ich dôsledky.

Za organizátorov približuje Kamil Sládek z slovenského Centra pre európsku politiku: „Naši účastníci sa dozvedia, že bojovali proti sebe a zabíjali sa susedia, bývalí spolužiaci ubližovali svojim bývalým spolužiačkam, žiaci svojim učiteľom. V týchto krajinách ľudia hovoria takmer rovnakou rečou. Chorváti a Srbi sú kresťania, len jedni sú katolíci a druhí pravoslávni. Prakticky všetci z bývalej Juhoslávie sú Slovania. I bosniacki moslimovia. Hlavnou témou exkurzie však nie je vojna. Dôraz kladieme na obdobie pred ňou, aké boli kroky k nej, čo robili politici, ako fungovala propaganda, aké slovné i fyzické útoky boli na „tých druhých“. Ale i na to, čo si nevšímali občania. Obdobie vojny nám popisujú na vlastných príbehoch konkrétni ľudia, ktorí ju prežili. A z tohto rozprávania spoznávame a vidíme, čo vojna dodnes zanechala: rozdelenú a minimálne komunikujúcu spoločnosť, slabé ekonomiky, zlé vyhliadky do budúcnosti.“

Michael Murad z českého EUTISu ho dopĺňa: “Důležité je učit se i o moderních evropských dějinách, mezi které války v bývalé Jugoslávii bohužel patří. Probíhaly relativně nedávno a blízko našich hranic a přitom o nich dnešní mladí lidé na středních školách ví velice málo. Díky zkušenosti z této cesty si žáci i učitelé uvědomí, že byť u nás není vše perfektí, máme se velmi dobře a měli bychom si vážit toho, že jsme válku dlouho nezažili.“

V týždni od 7. do 12. októbra 2019 sme navštívili chorvátske mesto Vukovar a mestá v Bosne a Hercegovine – Srebrenica, Sarajevo a Tuzla. Za tu dobu sme stihli vidieť mnoho miest, pamätníkov a budov súvisiacich s nedávnou vojnou. Tiež sme mali možnosť rozprávať sa s viacerými pamätníkmi, ktorí nám svojimi životnými príbehmi autenticky priblížili vojny v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine.

V meste Vukovar sme navštívili dodnes fungujúcu nemocnicu, ktorá bola cez vojnu obliehaná a bombardovaná vyše 80 dní ako i miesto bývalého masového hrobu u farmy Ovčara. V mestečku Srebrenica sme navštívili múzeum srebrenickej genocídy, počas ktorej v lete roku 1995 zahynulo zhruba 8000 bosenských mužov. Je to najhorší masaker od konca druhej svetovej vojny v Európe. Múzeom v Spomienkovom centre v Potoćaroch nás sprevádzal muž, ktorý počas besnenia v okolí Srebrenice prišiel o niekoľkých najbližších členov rodiny.

V Sarajeve sme spoznávali jeho najtemnejšiu stránku dejín – život počas vojny, keďže mesto bolo od roku 1992 do roku 1995 obliehané. V Múzeu dejín Bosny a Hercegoviny sme mali možnosť vidieť, ako si ľudia počas vojny vyrábali rôzne nástroje, ktoré im pomáhali prežiť bez dodávok elektriny a plynu. Navštívili sme aj sarajevský most Suady a Olgy – prvých obetí bosenskej vojny, ktoré zabil ostreľovač.

To, že vo vojne nemožno bojujúce strany jednoducho deliť na dobrých a zlých, nám priblížili traja muži. Sú troch rôznych národností a počas vojny boli väznení v zajateckých táboroch troch bojujúcich strán. Janko Samouković, Amir Omersphasić a Stanislav Krežić nám rozprávali, že utrpenie bolo také isté bez ohľadu na to, či tábor patril Srbom, Chorvátom alebo Bosniakom.

Prvý večer v Sarajeve sme mali možnosť rozprávať sa so súčasným slovenským i českým veľvyslancom v Bosne a Hercegovine Martinom Kačom a Jakubom Skalníkom. Priblížili nám ako táto malá krajina funguje dnes, 24 rokov po skončení vojny. Potvrdili naše pocity z doteraz spoznaného počas cesty, že vojna tu pre mnohých ľudí ešte nie je uzavretá a jej pozostatky je jasne vidieť dodnes nielen materiálne.

Našu cestu sme zakončili v bosniackej Tuzle. Mali sme možnosť počuť snáď ďalšie silné príbehy ľudí z obdobia vojny v Bosne a Hercegovine. Zijo Ribić mal len osem rokov, keď vo vojne prišiel o deviatich členov rodiny a sám len so šťastím prežil. Jeho posolstvo je silné a jasné: „Len keď človek odpustí, môže žiť ďalej normálnym životom, pretože s nenávisťou sa normálne žiť nedá. Nesmiete dovoliť, aby vám niekto klamal, že nejaký národ je lepší alebo horší, ale pozerajte sa na každého človeka ako na človeka.“ Toto je hlavný dôvod, prečo napriek prežitému zlu dnes Zijo žije normálny, bežný život. A rozpráva ľuďom o svojom poznaní a posolstve preto, aby sa to, čo on prežil, neopakovalo . V Tuzle sme sa tiež mali možnosť rozprávať sa s Munirou Bebou Hadzić, ktorá počas vojny založila organizáciu Bosfam. Tá dodnes funguje a pomáha mnohým bosniackym ženám tak, že im poskytuje zamestnanie – tkajú tradičné bosniacke koberce, štrikujú svetre,…

V Tuzle sme tiež neobišli námestie Kapiju v centre mesta, kde sa nachádza pamätník, ktorý pripomína tragédiu z 25. mája 1995. Delostrelecký granát na tom mieste zabil 71 prevažne mladých ľudí a vyše 200 ich zranil. Našu cestu sme zakončili návštevou mešity, kde nám imám v diskusii ochotne odpovedal na naše otázky.

Pamätníci vojny, s ktorými sme sa počas cesty rozprávali, boli v mnohých veciach odlišní. Všetci sa však zhodovali v jednej veci: aj keď si prešli mnohým, necítia nenávisť. Nenávisť je totiž jedno z „najefektívnejších“ médií, ktoré šíri nacionalizmus a extrémizmus.

Pokračovaním študijnej cesty je putovná výstava „Ako sa z našich stali cudzí“. Žiaci, ktorí sa cesty zúčastnili, budú sprievodcami putovnej výstavy, ktorá priblíži obsah cesty: situáciu pred vojnami v bývalej Juhoslávii, procesy, ktoré boli súčasťou vojny a obdobie po vojne. A samozrejme i dôvody, prečo sa obdobím posledných dvoch desaťročí 20. storočia v dnes už neexistujúcej krajine zaoberáme u nás doma. Svojim spolužiakom budú hovoriť o svojom poznaní, premýšľaní počas cesty i po nej tak, aby boli pre svojich rovesníkov čo najzrozumiteľnejšie.

Veríme, že skúsenosť z cesty „Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?“ je formou putovnej výstavy možné sprostredkovane priniesť do miest na Slovensku a následne i v Česku, keďže samotnej cesty sa môže zúčastniť len pár desiatok žiakov.

Cestu podporila Nadácia Konrada Adenauera.

Text pripravili: Tatiana Chovancová a Kamil Sládek (CEP Bratislava); Michael Murad (EUTIS, o.p.s. Brno)
Hodnotenie účastníkov: Z hodnotenia ucastníkov, X-2019.pdf

Mediálne výstupy zo študijnej cesty nájdete tu:

Video z cesty

Študijná cesta v októbri 2019 obrazom: