Už dlhšiu dobu sa venujem témam nacionalizmu a extrémizmu. Považujem ich totiž za mimoriadne nebezpečné pre spoločnosť. Na dejepise sa snažím ukázať mechanizmus, akým sa k moci dostávajú populisti, extrémisti. Objasňujem, že nacionalizmus nie je láskou k svojej krajine ani úctou ku vlastnej identite. Je to nenávisť k iným. Vodím žiakov do Serede, Osvienčimu… Čítame, besedujeme s preživšími, pozeráme filmy. Napriek tomu všetkému som mala stále dojem, že žiaci tému vnímajú ako niečo vzdialené, nezapadajúce do ich sveta. Jednoducho „to už bolo a bolo to dávno, mňa sa vec netýka“. Často som sa cítila veľmi bezbranná voči prejavom nenávisti k Rómom, menšinám, chorým… Strácala som motiváciu, lebo ani rovesnícke skupiny nevedeli vysvetliť, že migranti sú obete, ktorým treba pomôcť, nie potkany, na ktoré treba Ratimor (ako ktosi u nás v škole dopísal do zoznamu zbieraných hygienických potrieb pre sýrskych migrantov na železničnej stanici Keleti v Budapešti).

Čo robím zle? Ako ukázať … násťročným, kam vedie nenávisť?

Pocit zlyhania bol mojou osobnou motiváciou, prečo som sa prihlásila na študijnú cestu Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?. Verila som, že nájdem odpoveď na túto otázku aj na to, ako o daných javoch učiť. Počas putovania Balkánom ma sprevádzala kniha reportáží Jana Urbana „… o válce, o které nechcete nic vědet“. Mal pravdu, vojna v Juhoslávii v 90-tych rokoch prešla aj popri mne takmer nebadane.

Z miest itinerára ma Vukovar ešte nechal citovo chladnou. Memoriál plný zbraní a hrdinov. Ľudsky sa ma dotýkal len príbeh nezvestných. Atmosféra mesta na Dunaji bola však čarovná. Aj ľudia, ktorí viac milujú svoj kraj ako nacionalistické hranice, dávali nádej na happy end. Len školské deti nacionálne korektne rozdelené ma miatli.

Pri ceste do Srebrenice som sa ocitla v inom svete, uprostred nočnej mory. To naozaj ležala vojna tak na dosah? Aj masové hroby, zverstvá, koncentráky?

Vtedy som pochopila jedno, učila som zle. Verila som, že ak žiaci pochopia  mechanizmus (prečo a ako), budú si vedieť s dnešnou rastúcou nenávisťou poradiť. Príliš som sa zamerala na príčiny a na to, „ako extrémizmus vzniká“ a možno dôležitejšie bolo ukázať dôsledky, čo sa stane, keď …

A tak som štyri dni nasávala všetko dobré aj zlé. Pri každom kroku som mala dojem, že za mnou kráča zhmotnená vojna. Napríklad ráno sme boli na prechádzke ponad Srebrenicu a o hodinku sme v Potočaroch videli, ako tou istou cestou prichádzal Ratko Mladić s vojakmi, ktorí budú vraždiť. Sledovala som výstavu fotografií Tiene pamäte vo Viječnici v Sarajeve a v autobuse pri čítaní reportáží Jana Urbana sa mi vynárali pred očami reálne fotografie.

Pridanou hodnotou pre mňa boli ľudia – učitelia, účastníci cesty, naše živé knihy… alebo aj tí, čo sa s nami rozprávali na Baščaršii, priateľský imám z Tuzly, Hasan z Memorijalneho centra Potočari. Nekonečné rozhovory, úvahy, hľadanie odpovedí, životné príbehy… projekt Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus? So storytellingom pracujem rada. Príbeh je niečo, čo dáva holým faktom emóciu, poľudšťuje dejiny. Študijná cesta mi ich poskytla nesmierne veľa. Rozhovory s obyvateľmi Vukovaru, hrozivý príbeh Srebrenice, obliehané Sarajevo, príbehy väzňov, tuzlanská Kapija. Toto sú zjavné dôsledky nacionalizmu. Preplnená emóciami som hľadala cestu, ako zmeniť hrôzy, čo som videla a počula na fungujúci didaktický materiál. Znie to strašne? Ale toto je jediná možnosť, ako zabrániť ich opakovaniu. Ukázať, vysvetliť, presvedčiť mladých, vychovať rozumných voličov.

Keď som sa vrátila z Balkánu, v kvarte ma privítali otázkou: „Ako bolo na dovolenke?“ Pichlo ma to. Ale nakoniec, s čím iným sa nám Chorvátsko či Bosna spájajú? Otázka mi dala príležitosť vyskúšať novozískaný materiál. Bála som sa pochybiť, aby som neodpísala tému. Čo mám kvarte predstaviť? Bol piatok, čas podvečerných vychádzok do sveta dospelých. A tak som zvolila Tuzlu, príbehy z Kapije.

Na začiatok som použila nevinný rozhovor o tom, kto pôjde večer von, či sú rodičia, ktorí sa boja pustiť večer deti zabávať sa… A potom som začala rozprávať o živote v Tuzle, o Dni mládeže – narýchlo hľadala vlastné fotografie z cesty, dopĺňala zábermi na internete. Príjemná oddychovka. Až do 25. mája 1995, dňa, keď napriek vojne rodičia pustili mladých zabaviť sa večer na námestie. Oslavovali svoj deň, deň mladých. A ktosi, kto o tejto reálii vedel, začal mínometnú paľbu na Kapiju.

Zo záberov na youtube som sa snažila vybrať menej drastické snímky masakru, zábery z nemocnice, obrázky 72 hrobov srbských, chorvátskych, bosnianskych mladých ľudí, čo umreli spoločne na jednom mieste, v jeden deň.

Trieda pochopila, že na ich rovesníkov, baviacich sa na Kapiji strieľali „susedia“, ktorí vedeli, že tam večer prídu. Ľudia, čo Kapiju poznali. Ukázala som im rodičov z Asociácie 25. mája a porozprávala o ich dňoch plných strachu a smútku zo straty detí. Moji žiaci sa stali súčasťou príbehu, rozumeli mu. Nasledovali nielen emócie a slzy, ale aj otázky o strelcoch, príčinách vojny, možných iných riešeniach konfliktu… Hodina zrazu bola prikrátka a je isté, že k téme sa ešte vrátime.

Už viem, že dôležité je hovoriť o tom „jak snadné je přestat být člověkem. Jak odporně snadné je nahradit vlastní oči a rozum strachem a nenávistí.“ (Jan Urban)

Vďaka tejto študijnej ceste začínam meniť prístup. Už tuším, čo a ako žiakom predstaviť. Skladám si v hlave metodiky. A s novým pohľadom sa vraciam aj k predchádzajúcim materiálom. Veľmi mi pomohlo posledné zadanie, ktoré sme riešili v Centre Agora v Tuzle – „5 P“ Martina Kríža (Príbeh a jeho Posolstvo, Postoje žiakov, ktoré chcem cez príbeh budovať, ako sledovať Prejavy zmeny názoru u žiaka a to najviac nevyhnutné – Prepojenosť na ich svet). Presne takto chcem s nimi hovoriť o tom, kam vedie extrémizmus a nacionalizmus.

Zuzana Kohútová, Gymnázium Žiar nad Hronom