Je to ako choroba. Keď začína, nič necítime, nevnímame ju. Potom začínajú prvé príznaky a často ich neberieme do úvahy s pomyslením, že „to“ nič nie je a „to“ prejde. Ale choroba pokračuje. Cítime ju čoraz viac, už sa nedá ignorovať. Začneme sa podomácky liečiť a keď to nefunguje, tak namiesto návštevy lekára a zmeny liečby, len zosilňujeme dávky „babských medicín“. A choroba postupuje ďalej…

Takto sme vnímali spôsob, ako sa vo vzdelávacom systéme „bojuje“ proti nacionalizmu, radikalizmu a extrémizmu za ostatné roky. Organizujú sa konferencie – v bezpečí sál, kde „tí druhí“ neprídu. Podporujú cesty do Osvienčimu – často len rýchly výjazd „tam a späť“, desivý zážitok bez prípravy a bez spracovania. Niekedy „prekrytý“ analgetikom v podobe príjemného večera a nasledujúceho dňa v malebnom Krakove. Česť výnimkám – učiteľom, ktorý pred exkurziou žiakov dôkladne pripravia a po exkurzii zážitok reflektujú, a tak premieňajú na poznanie. Veľa tých výnimiek však nie je. Pridá sa hodina dejepisu navyše, ktorú využijeme (opäť česť výnimkám) len na odovzdanie väčšieho množstva informácií. Čo je metóda, ktorá roky spoľahlivo zlyháva. Na stredných odborných školách, kde sa problémy hromadia najviac, robíme pre istotu ešte menej…

Preto sme hľadali účinnejší spôsob, ako priblížiť učiteľom a mladým ľuďom na Slovensku (ale i v Českej republike), ako (nenápadne) prichádza k rozdeľovaniu spoločnosti, ako sa spočiatku len malý odstup prerastá až k nenávisti, vyčleňovaniu tých druhých, ktorí sa jedného dňa stávajú nepriateľmi a ktorým môžeme „zrazu“ len tak ubližovať. A je to jedno, či to je kvôli farbe pleti, šírke očí, kvôli tomu, kto sa kde narodil, aké náboženstvo vyznáva, či… Je veľmi dôležité poznať, aké má takéto konanie následky. A kam takáto cesta vedie. V Chorvátsku a v Bosne – na rozdiel od Osvienčimu – nie je všetka hrôza zatvorená za bránami múzea a analgetikum príjemného mesta na večernú kávu nie je také dostupné ako Krakov. Dôsledky nenávisti nájdete znenazdajky skoro za každým rohom. Prechádzate sa medzi nimi, počujete ich v rozhovoroch na uliciach. A nie sú to „len“ vyhoreté domy, zničená infraštruktúra a krajina. Sú to zničení ľudia. Mŕtvi i živí. S neznesiteľnými spomienkami na prežité, s prázdnym miestom za stolom, kde sedával kedysi otec, manžel či brat. A s nenávisťou, trpkosťou či bolesťou voči „tým druhým“. Mysle sú rozdelené na my a oni aj dnes, viac ako 20 rokov po vojne. Rozdelená a málo spolupracujúca spoločnosť. Obce a mestá, kde sme my a kde sú aj oni. Voľby, kde volíme my, ale aj oni.

Projekt „Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus“ pripravilo Centrum pre európsku politiku (CEP) v spolupráci EUTIS o.p.s. (Česká republika), Agora centar Tuzla (Bosna a Hercegovina) a Európskym domom Vukovar (Chorvátsko). Je podporený z programu Erasmus plus a Nadáciou Konrada Adenauera. Cieľom projektu je oboznámiť pracovníkov s mládežou v SR a ČR s vojnami v bývalej Juhoslávii (príčiny, priebeh, dôsledky) a so vzdelávacím potenciálom miest pamäti týchto vojen.

Projekt Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?

Realizáciou projektu chceme podporiť vznik účinných vzdelávacích programov pre mladých v SR a ČR na predchádzanie radikalizácie mladých ľudí. Účastníkmi projektu sú aj pracovníci s mládežou z Chorvátska a z Bosny a Hercegoviny, ktorí zasa hľadajú spôsob, ako priblížiť ich vlastné nedávne dejiny mladým ľuďom s istým odstupom a nadhľadom, aby dokázali vnímať nielen utrpenie a hrôzy vojny, ale aj pracovať na zmenách v spoločnosti, ktoré pomôžu predísť opakovaniu tragédií z 90. rokov 20. storočia v budúcnosti.

Projekt pozostáva viacerých aktivít. V júni 2018 sa uskutočnila študijná cesta do Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Navštívili sme miesta pamäte vo Vukovare, Srebrenici, Sarajeve a Tuzle. Projekt bude pokračovať na jeseň tohto roka.
V septembri sa uskutoční Metodický workshop v Bratislave, na ktorý nadviaže novembrový Evaluačný workshop v Brne. Medzi jednotlivými aktivitami účastníci projektu pracujú na tvorbe výstupov projektu. Výsledky projektu predstavíme do
konca februára 2019.

Martin Kríž, Kamil Sládek